Panteón bohov

Panteón bohov

Panteón bohov, polobohov a démonov

            Na základe povestí, mytológie, prípadne rozprávok sme sa pokúsili vytvoriť charakteristiky jednotlivých božstiev zoradených podľa rodostromu.

            Najvyšším bohom je Rod (Radegast, Rodhost, Redigast), ktorý stvoril celý vesmír, zem, prírodu aj niekoľko bohov. Je pôvodcom všetkého a jeho meno sa objavuje v slovách ako zrod, príroda, pôrod, rodisko, rodina, rod, národ, úroda,...

Kult tohto boha nám dokazuje, že spätosť starých Slovanov s ich rodom bola obrovská. Možno to bola potreba určitého zázemia alebo silný pocit spolupatričnosti. Silný vzťah k rodu sa spája so silným vzťahom ku svojim predkom.

Roda na Zemi predstavuje kameň Alatyr a vták Gamajun.

            Ako prvú stvoril Rod bohyňu Ladu – lásku. Lada bola na slovenskom území veľmi uctievaná a významná. Predstavuje ženskú podstatu v panteóne slovanských bohov. Ako aj jej meno hovorí, je bohyňou ladnosti a súladu.

Jej zásadou je žiť a nechať žiť, je symbolom života a šťastia, modlitby

k nej sú skôr rozjímaním, ako niečím strnulým. Najsilnejšia je Lada v období jari

a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu.

             Z Rodovej tváre vzišlo Slnko – boh Chors (Chers, Chros, Chrs, Churs) a Rod ho posadil do zlatej loďky. Je to prastaré slnečné božstvo, ktoré má množstvo príbuzných v orientálnych kultúrach, ale jedná sa o slovanského boha. Uctievaný bol u východných Slovanov, jeho svätyňa stála aj v Kyjeve.

Toto božstvo je spojené s červeným kohútom (symbol ohňa). Korene tohto boha sú veľmi staré a siahajú až do počiatkov Slovanov, a preto sa pôvodná funkcia Chorsa nedá presne určiť.

            Do striebornej loďky posadil Rod Mesiac – Mesjac. Podľa niektorých verzií to je chladný, holohlavý muž, podľa iných zas prekrásna žena a matka hviezd.

              Z Rodovho dychu vznikol vták Mater Sva a boh Svarog, jeden z najstarších a najvýznamnejších bohov Slovanov. Veľa zmienok o ňom sa nachádza hlavne v oblasti dnešného Ruska.

Jeho meno sa skladá z dvoch častí - Sva a Rog. Rog má spojitosť so slovom krug (staroslovansky kruh). Kruh je posvätným znakom, často predstavuje znak Slnka. Takisto má spojitosť so slovom svor - nebo. Z toho vyplýva, že Svarog nie je len bohom slnečným, ale aj bohom "všehomíra", teda celého vesmíru.

           

Rod stvoril aj Kozu Sedun, Kravu Zemun, Matičku Zem, Zemskú kačicu a  Alatyr, svätý kameň, ktorý je stredobodom Poznania, sprostredkovateľom medzi ľuďmi a bohmi. Môže byť malý a ľahký, ale aj veľký a ťažký ako hora. Nikto ho nenájde a nikto ho nezdvihne. Na ňom Rod prináša sám seba ako obetu a premieňa sa na Alatyrský kameň.

            Zo Zemskej Kačice sa zrodil veľký Čierny Had (Nij), vládca podsvetia a jeho brat Dij, boh nočnej oblohy. Nijove deti sú Kaščej – Černobog, predstaviteľ sily temnoty, a Zlatogorka, odvážna a neporaziteľná bojovníčka.

Z mlieka Sedun a Zemun vznikli Zornica, Poludnica a Večernica.

Zornica je hviezda, ktorá ráno zhasína ako posledná.

Poludnica je biela vzdušná pani, ktorej let bol sprevádzaný víchricou. Koho sa dotkla, ten zomrel. Zvlášť trestala ľudí pracujúcich na poli cez poludnie (pravdepodobne to súvisí s úpalom).

Večernica je hviezda, ktorá sa večer objaví prvá na oblohe.

Svarog udrel kladivom na Alatyr a vznikli jeho nebeskí bojovníci Ratiči a boh Svarožič (Svaražič, Svarogič, Svorožič, Ohniváč, Ohnivec, Dýmač, Semargl). Jeho meno znamená horúci, ohnivý, náruživý a vyjadruje aj to, že je synom Svaroga.

Je to boh ohňa (hlavne ohňa používaného na sušenie obilia), domáceho krbu, ľstivosti a bystrosti.

Zobrazovaný je s prilbou a mečom, na prsiach má hlavu čierneho byvola, podľa niektorých tradícií bol stotožňovaný s plameňmi bleskov. Zjavuje sa ako oheň

v podobe a rozmeroch človeka, žiarivej hlavy, plamenného stĺpa či snopu alebo prichádza v ohnivom víchre, očisťujúceho od všetkého zlého. Vlastní ohnivého koňa so zlatou hrivou a striebornou srsťou, v ruke drží ohnivý mlat. Tam kde prejde na koni, ostáva čierna spálená zem. Dym je jeho znamením a symbolom ohnivé koleso.

Jedná sa o boha rozšíreného najviac u východných Slovanov, zmienka o ňom sa nachádza vo viacerých starých ruských dokumentoch, napríklad v spisoch Jána Zlatoústeho. Sila Svarožiča sa vytráca definitívne až v 11.storočí, keď je dovŕšené pokresťančenie ruského obyvateľstva.

Pripomína germánskeho boha Lokiho a gréckeho Apolóna.

Svarogovým úderom sa zdvihol Boží vietor Stribog, ktorý môže byť bohom zlým, ale aj dobrým. Je v úzkom vzťahu so slnkom, vodou, počasím a dušami zomrelých. Vyznačuje sa vševedúcnosťou, lebo na svojich cestách preveje celý svet - preto sa ho ľudia dožadovali o veštby: jarné vanutie slúžilo k odhaľovaniu budúcnosti. Ľudia si ho predstavovali ako mládenca ovenčeného kvetmi.

Niektoré zdroje hovoria o štyroch hlavných vetroch: južnom, severnom, západnom a východnom. Z nich najviac velebený bol vietor južný, lebo svojím dychom zapudzoval zimu. Niekedy sa jednalo o sedem alebo dvanásť vetrov (magické čísla). Jeho manželkou je Meluzína(Veternica). Je zobrazovaná ako biela pani s rozpustenými vlasmi. S Meluzínou je tiež spätý spev. Vraví sa, že kto počul Meluzínu spievať, navždy po nej túži.

Medulina (Medunica, Medulina, Mara Zelná) je príbuznou bohyňou Meluzíny. Ľudia si ju predstavujú ako bielu pani, ktorá v ľavej ruke drží košíček naplnený bylinami, v pravej ruke má kytičku. Jej tvár je bledá a vážna. Podľa jej vzhľadu je pravdepodobné, že je zosobnením jarného vetra.

Svarog zohral aj úlohu pri znovuzrodení Velesa – splodil ho s dcérou Kravy Zemun Altynkou a spolu s Velesom sa narodila aj jeho sestra Altynka.

Veles (Volos), pôvodne syn Roda a Kravy Zemun, je slnečným bohom a bohom rožného statku a stád. Dobytok, najcennejšiu časť gazdovstva, dávali starí Slovania práve pod jeho ochranu.

Je aj bohom úrody. Na juhu Ruska sa o viazaní snopov hovorilo, že je to zväzovanie Velesovej brady. Vo Velesovom prípade ide o boha u Slovanov všeobecne rozšíreného, zmienky o ňom sa nachádzajú na rôznych miestach. Bol uctievaný aj u západných Slovanov, dokonca aj v 14. storočí sa spomína kult boha Velesa na českom území, na niektorých miestach prežil až do 19. storočia.

Veles mal svoj chrám aj v Novgorode, v Rostove a v Kyjeve. Keď Vladimír prijal pravoslávny krst, dal Velesovu sochu hodiť do rieky Dneper.

V ruskej pravoslávnej tradícii sa z neho stal sv. Blažej.

            Ďalším Svarogovým synom je Perún (Parom, Pjerun, Piorun, Perunu), slovanský boh hromu. Jeho najčastejším prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi blesku mu je vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ale aj ako boh mieru i vojny.

Sám je vtelenou pravdou, ochranca spravodlivosti - pod jeho ochranou sú súdy. Je pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, je všemocný a vševediaci, práve on otáča Svarogovo koleso času. Perún je predstaviteľ mužskej podstaty v staroslovanskom panteóne bohov, tvorí tam silovú a mužskú podstatu, protiklad k bohyni Lade. Perún je bohom dobrým, hoci vlastnosť trestať uňho dosť vyniká – napr. polia hriešnych ľudí zasypáva krúpami.

Perún je aj vládcom všetkých prírodných živlov. Jar začína prvým zahrmením, vtedy sa všetko prebudí a začne rozvíjať. Prvým hrmením Perún prichádza na pomoc Slnku, ktoré od svojho zrodenia cez Zimný slnovrat, vedie stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré premáha až na jar a oslobodzuje zem. Perún bol pôvodne ochrancom poľnohospodárstva, ako boh plodnosti putoval po zemi, šíril žiaru letného slnka, rozháňal mraky a roztápal sneh. Počas búrky lieta po oblohe na veľkom mlynskom kameni a metá žiarivé blesky.

Najčastejšie bol zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy a v ruke má blesky, telo zahalené dlhým šatom.

Perúnove sochy sa nenachádzali len v chrámoch, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Z rastlín boli Perúnovi zasvätený predovšetkým dub, ale aj lieskový orech a hrach. Jeho typickým artefaktom je sekera - symbol moci. Perúnovi bol zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren - dan, Perúnov deň) a je ním štvrtok.

Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských. Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. V Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov, v ruke mal kameň pripodobnený k hromovej strele. Bol tam aj obraz, na ktorom mal Perún striebornú hlavu a zlatú bradu. Podobná socha ako v Kyjeve stála aj v Novgorode. Na niektorých miestach stáli Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno zakorenený, že jeho zostatky pretrvali na dedinách dodnes a aj teraz sa jeho meno bežne používa napr. v slove „doparoma“ alebo „bodaj by to parom vzal“.

Germánskou analógiou Perúna je Thor, s príchodom kresťanstva sa z neho stal sv. Eliáš.

 Svarog s bohyňou Kupalnicou mal syna Kupala a dcéru Kostromu.

Bohyňa Lada mala tri dcéry – Morenu, Živu a Lelu:

Morena (Morana, Marena, Marinočka, Marzana, Muriena, Mamurien) je bohyňou smrti. Je zosobnená zimou, na jar sa končí jej vláda. Nemožno ju však považovať za nejakú ohyzdnú starenu, bola veľmi krásna, zobrazuje sa ako čiernooká, čiernovlasá mladá dievčina s bledou pokožkou. Dokázala počariť ľuďom aj bohom.

Živa (Živena, niekedy nazývaná aj Matička Zem) sa volá bohyňa zeme, života a životnej sily. Archeologické nálezy svedčia o tom, že jej kult vznikol pravdepodobne v povodí rieky Don pred viac ako 30 000 rokmi a ešte na začiatku 20.storočia ruské ženy vykonávali zložité rituály, aby ich jej prítomnosť ochránila pred chorobami. Dokázala predpovedať budúcnosť a múdro súdiť pri sporoch. Zobrazuje sa ako zelenooká zlatovlasá dievčina.

Lela je krásna bohyňa lásky s modrými očami.

Chors a Zora-Zornica mali spolu dcéru Radunnicu a syna Dennicu (nevedelo sa však, či Dennica nie je v skutočnosti synom Zornice a Mesiaca).

Chors–Slnko a Mesiac spolu splodili Lunicu, bohyňu mesiaca a svetla, jej mužským princípom je boh Jasuň (Ďasic)., Lunica je poslom Hromu a zrejme je totožná so zodiakom baran. Svätyňu mala v Kyjeve.

Veles a Perún boli priatelia, ale rozdelila ich žena – Diva. Diva si vybrala Perúna, no Veles ju zvádzal, až kým mu neporodila syna Jarila(Skalojan, Geroman, Jarmín), ktorý je bohom dožiniek. Symbolizuje ho hlinená figúrka so zdôraznenými mužskými pohlavnými znakmi, po ktorej zakopaní sa jeho magické sily plodnosti prenesú na úrodu. Ženský princíp Jarila je Pripelaga.

Perún mal s devou Ros syna Dažboga (Dabog, Dazbog). Ten mal tri manželky, Zlatogorku, dcéru Nija, a dcéry Lady Moranu a Živu.

So Zlatogorkou mal syna Koljadu. Koljada si vzal Radimicu a mali syna Radogosta, od ktorého vzišli západoslovanské kmene Obodritov, Ratarov, Luticov Raňanov a mnohých iných. Z Radogostovych potomkov Radima a Vjatky vznikli Radimiči a Viatiči.

            Živa mu porodila dvoch synov: Kiseka a Árija. Kisek sa oddelil od Árija a jeho potomkami sú Lotyši a Litovci. Árij mal synov Kija, Čechaa Choriva. Založili kmene Kyjevských Poľanov, Čechov, Chorvátov a Srbov.

            S Moranou mali syna Bogumira. Ten sa oženil so Slavunjou a mali synov Seva, Rusa, Slovena a dcéry Drevu, Polevu a Škrevu. Ich potomkami sú Severania, Rusi, Sloveni, Drevľania, Poľania a Kriviči.

            Slovania sa nazývajú Dažbogovými vnukmi, pretože všetky ich kmene pochádzajú práve z neho.

Ostatní bohovia sa nedajú začleniť podľa božského pôvodu, pretože informácie o ňom sa nezachovali:

Belbog (Bel, Bela, Bilbocg, Belun) patrí medzi významnejších slnečných bohov a aj medzi najstarších. Je predstaviteľom moci svetla, v protiklade s bohom Černobogom. Úloha tohto boha je jednoznačne pozitívna, čo vyplýva z postavenia bielej farby u Slovanov - keď chcel niekto niečo pochváliť, spojil to s bielou farbou.

V okolí Bieloruska sa zobrazuje v podobe starca s dlhou bradou v bielom odeve. Rád pomáha žencom pri práci a dáva im bohaté dary. Zjavuje sa len cez deň, vyvádza zblúdilých z lesa. Belbog je personifikáciou svetla a jeho moci. V tme sa človek “stratí”, svetlo vedie k cieľu.

Baba je veľmi hlboko zakorenené božstvo v slovanskom bájosloví. Zostatky jej kultu dokazujú, že bola bohyňou mocnou a významnou. Pozná budúcnosť a zjavuje budúcnosť. Existujú aj zmienky o Babe ako o výraze ženskosti, zvodnej krásy a plodnosti.

Zimná Baba (Baba Korizma,  Ježibaba, Jaga Baba, Jendži Baba, Jedza, Jedzyna, Jezinka, Baba jaha, Baba Iha, Jehera) vládne v zime. Na jar svoju moc stráca a hynie, jej moc prevezme letná (zlatá) Baba.

Je to odporná žena – démon požierajúca ľudí alebo ich duše, aby bola ľahká a mohla lietať. Podľa niektorých mýtov sa jej tlama rozprestiera od zeme až po brány pekla. Žije vo zvláštnom domčeku s kuracími alebo stračími nôžkami v každom rohu, ohradeným plotom z ľudských kostí. Keď chce cestovať z miesta na miesto, lieta v železnom kotle alebo jazdieva vzduchom v ohnivej šľape, ktorú poháňa paličkou a ometlom za sebou zametá stopu. Keď letí vzduchom, tak zem vzdychá, vetry dujú, zver vyje a stromy sa skláňajú. Má sedemmíľové čižmy (sapogy skorochody), koberec samolet a meč samoseč. Svojich nepriateľov páli ohnivým štítom. Máva kúzelným prútom, ktorým môže všetko premeniť na kameň. Je paňou počasia, dokáže ho ovládať. Ježibaba je spojená so záhrobím.

V podobe Baby Jagy alebo Ježibaby (príloha 3) sa zachovala a často sa vyskytuje v ľudových rozprávkach, ktoré hovoria, že je u nej sídlo dňa, slnka i noci.

Podobné, niekedy s ňou stotožnené sú Jezinky, stvorenia so ženskou tvárou, telom tlstým ako sviňa a nohami chlpatými ako kôň. Ľudí uspia a vylúpia im oči.

Zlatá Baba, ktorá vládne v lete je pravým opakom Baby Jagy. Oživovuje jarné božstvá, je k nim vo vzťahu ako matka lebo kráľovná. Ako zvrchované svetelné božstvo bola tiež bohyňou úrodnosti, plodnosti a materstva.

Triglav je zvláštnym božstvom miest Štetín a Volín, ktoré ho uctievali ako prvého boha. Štetín má vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Takisto najdôležitejší chrám v meste bol zasvätený Triglavovi.

Triglav má tri hlavy, pretože sa stará o tri ríše: nebo, zem a podsvetie. Triglavovu spojitosť s podsvetím vyjadruje čierna farbou jeho koňa. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené

v chráme. Triglavov vraník hral aj dôležitú vešteckú úlohu.

Triglavove sochy mali zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky. Zakrytá tvár značila aj jeho vysokú hodnosť na nebi. Kult Triglava bol veľmi váženým, dôkazom toho sú jeho honosné svätyne (hlavne v Poľsku), ktoré predstavujú vrchol vtedajšej drevenej architektúry. Mal aj modly odlievané zo zlata.

            Po príchode kresťanstva v 12.storočí boli jeho sochy zborené a ich hlavy poslané pápežovi do Ríma ako kuriozity.

Svantovít (príloha 4) je darcom úrody. V okolí Splitu ho vzývali ako ochrancu ohňa, bol aj vojnovým bohom, mal aj vešteckú funkciu – v Arkone sa pomocou jeho bieleho koňa zisťoval úspech vo vojenských ťaženiach podobne, ako tomu bolo pri Triglavovi. Vedľa modly sa nachádzala uzda a meč. Ľudia verili, že Svantovít na svojom koni tiahne proti nepriateľom svojej svätyne, pretože ráno nachádzali koňa spoteného.

Svantovít mal svoju posvätnú štandardu zvanú stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja a verili, že tak sú pod ochranou boha. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol dokonca dôležitejší ako Perún.

V meste Arkona na ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám Slovanov, svätyňa zasvätená práve významnému a mocnému bohovi Svantovítovi. Nachádzala sa tom štvorhlavá Svantovítova socha vysoká takmer 10 metrov. Dánsky kráľ Valdemar na radu svojho kresťanského radcu Absalona chrám roku 1169 zničil.

Sudičky (Sudice, Sojenice, Sugjenice, Sudzičke, Sudženici, Rožanice, Roždanice, Sudženice, Babice, Urisnice, Usirice, Narečnice, Údelnice, Víly Posestrice) vyslovujú osud človeka. Podobný význam majú rožanice - rodičky.

Sudičky si ľudia predstavujú ako milé devy alebo prívetivé stareny, u Chorvátov a Slovincov sú krásne ako víly, inde démonické osoby, ktoré vyslovujú a potom spravujú ľudské osudy. Kto prezradí, čo od sudičiek počul, skamenie. V ruke držia zažatú sviecu, ktorú po vyrieknutí osudu zhasínajú. Uvádzajú človeka na svet a sprevádzajú ho až do smrti. Ak nie je o dieťa dobre postarané, Sudičky a Rožanice ho za trest vymieňajú.

Obyčajne bývajú tri sudičky, ktoré po narodení dieťaťa prídu do domu odeté v bielom. Prvá určuje rozumové schopnosti (príp. dĺžku života, zdravotný stav a spôsob smrti), druhá fyzické danosti (kontakt človeka s bohmi) a tretia mieru blahobytu (životné rozhodnutia). Niekedy sa ich spomína aj päť, sedem alebo deväť.

V Čechách sa volali Libuše (Zlatá Baba), Tetiva (Tetva), Káša (Kazi), na Slovensku Šťastena, Bieda, Slota, v Rusku Mokoš, Sreča, Nesreča, v Grécku Klothó, Lachesis, Atropos.

Mužskou analógiou sudičiek je trojica bohov Porenut, Porevít, Rugievít – sú to traja bratia boja a plodnosti uctievaní v Rujáne. Roku 1518 boli ich postavy úspešne prekryté kresťanskými anjelmi strážnymi (Michal, Gabriel, Rafael).

Rugevit – Rugievit je božstvo odvodené od kultu Svantovíta. Bol taký štíhly a dlhý, ako žiadny človek. Verilo sa, že tento boh ide vo vojne v čele a má obrovskú silu. Socha v jeho svätyni na Rujane mala sedem hláv, rovnaký počet mečov s pošvami pripevnenými k pásu. V pravici modla držala ôsmy meč. Jeho posvätným vtákom je lastovička.

Porenut - Porenič má na starosti porekadlá a zobrazuje so štyrmi hlavami a piatimi tvárami. Jednu tvár má na prsiach, ľavou rukou sa dotýka jej čela a pravou brady.

Porevít - päťhlavý boh bez výzbroje.

Striga je bohyňou vzduchu a vlahy. Na Slovensku je spomienka na ňu živá, ale len v podobe vedmy a čarodejnice. Ľudia verili, že kúpaním Striga privábi dážď.

Vodník (Vodjanik, Vodovik, Deduška vodjanoj, Povodnji, Vodeni, Vodha, Voda, Vodan, Voden bog) je jedno z mála božstiev, ktoré si až dodnes zachovalo hlbokú stopu v povedomí ľudí. Ľuďom sa zjavuje ako veľký dedo alebo junák. Vie sa premeniť na rybu, hada, žabu a pod. Chodí medzi ľudí, zúčastňuje sa trhov. Rád sa zdržuje v blízkosti vodných mlynov. Za mesačných nocí je vo svojom živle, vyhadzuje sa ako ryba, tlieska, trúbi na roh alebo sadá na mlynské kolo češúc si vlasy. Je nebezpečný pre mladé dievčatá, pretože ich chytá a berie si ich za ženy.

Vodník má vo vode veľkú moc, spravuje obrovskú vodnú ríšu. Na dne hlbokých riek a jazier má svoje sídla a paláce a riadi svoje hospodárstvo. V zime odpočíva vo svojej podzemnej ríši zaspatý a bezmocný, ale spolu s Vesnou sa prebúdza k životu. Vtedy láme ľady, zdvíha vody, trhá hrádze a spôsobuje povodne.

K ľuďom, ktorí vstúpili do jeho ríše, je zlomyseľný. Ohrozuje životy tých, čo sa za búrky ocitli vo vode a zavádza ich na nebezpečné miesta. Keď je však dobrej vôle, hádže rybárom do sietí ryby, alebo sprevádza plavcov do bezpečného prístavu.

Mokoš (Makosla, Makoš, Mokša, Mókuša) prichádza počas veľkého pôstu, chodí po domoch a dohliada na priadky. Ovláda tajomstvá dobra aj Svarogovho kolesa. Jej rozhodnutiam sa podriaďujú bohovia aj ľudia. Dáva pozor na dodržiavanie zvykov a obradov. Tých, ktorí pevne zastávajú ich dodržiavanie, miluje a odmeňuje. Sedí vysoko na nebeskom tróne a s pomocníčkami Dolejou a Nedolejou (Srečou a Nesrečou) pradie nite osudu: „Ona nite pradie, do klbka zmotáva, nie obyčajné nite - čarodejné. A z tých nití splieta sa náš život: od uzlu–narodenia až do konca, do posledného rozuzlenia–smrti.“

Mokoš pozná tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý šiel po svojej, osudom danej, púti života. Udeľuje aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom, kde je dobro sledovanie svojej životnej púte a zlo odklonenie sa od nej. Tých, ktorí sa odklonia ničiac tak seba aj svoju dušu, Mokoš kruto trestá. Ich duše sa stanú zlými démonmi a budú sa naveky potulovať po zemi.

Môže prinášať radosť i žiaľ. Ona ukazuje východisko z beznádejných situácií, ak sa človek nepoddá zúfalstvu, nestratí vieru v seba a v túžby. Vtedy Mokoš posiela človeku bohyňu šťastia a úspechu - Sreču. No ak sa človek opustí, prepadne beznádeji, zanechá túžby, mávne nad všetkým rukou, prehral. Nebude sa mu v živote už nikdy dariť. Mokoš od neho odvráti svoj zrak. Vtedy sa naňho vrhnú starci a stareny Jednooký Licho, Nesreča, Krivaja, Nelegkaja, Nedelja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť.

Pod Mokošinou ochranou je aj strihanie oviec. Často sa jej pripisuje príbuzenstvo s vílami, z čoho vyplýva, že mohla byť aj bohyňou vôd.

Víly sú nerozlučne späté s vodami, hlavne s vodnými prameňmi, ale aj s vlahou z neba. Víla je pravou bohyňou počasia, budí vetry, dáva dážď, búrku aj krupobitie. V ruských pamiatkach sa víly často spomínajú po boku Perúna, Velesa a Chorsa. Pôvodne boli ochrankyňami človeka sprevádzajúc ho na ceste životom.

Ľudia si víly predstavovali ako krásne, večne mladé ženy. Ich telo je biele

a ľahučké. Majú husté, po päty dlhé vlasy. Práve vo vlasoch spočíva ich sila, a preto sa niekedy víly nazývajú aj Zlatovlásky. Odeté bývajú v jemnom bielom rúchu, tenkom a priesvitnom ako pavučina. Niekedy majú krídla, ktoré sú ľahké a sotva viditeľné. Vyzbrojené bývajú zlatými šípmi.

Víly môžu človeka obšťastniť darom. Najradšej majú kvety. Dokážu sa premieňať, napríklad na labuť alebo koňa. Za muža si zoberú toho, kto sa zmocní ich uzdy alebo krídel. Hneď ako sa im to však podarí dostať naspäť, zmiznú. Víly rodia deti, ale rady ich podvrhujú ženám. Takéto deti sa od ostatných líšia lepšou pamäťou a vyššou inteligenciou. Naopak zas deti aj unášajú, kŕmia ich medom a učia.

Báje o morských pannách sú všeobecne rozšírené. Do polovice majú telo ľudské, druhá polovica je rybia. Podľa ruského podania sú morské panny veľmi krásne a majú zvodný ľúbezný hlas. Morské panny prenasledujú koráby.

Rusalky (príloha 5) boli podľa pôvodnej viery bohyne vôd, riek a potokov. Slovo “ruslo” označuje riečisko, hlbinu alebo tôňu. Neskôr sa verilo, že sú to duše utopených dievčat, ktoré roznášajú svetielka (bludičky), sú vraj v spojení s mŕtvymi.

Rusalky si predstavovali ako pôvabné devy s rozpustenými vlasmi siahajúcimi až po kolená. Vo vlasoch spočíva ich sila: kým majú vlasy mokré, môžu nimi zatopiť celú krajinu, keď im uschnú, strácajú svoju moc a hynú. Prebývajú na dne vôd, kde majú krištáľové paláce, v zime prebývajú vo veľkých riekach východnej Európy - ich činnosť začína na jar, keď sa všetko zazelená. V rôznych oblastiach majú rôznu podobu: na severe sú považované za zlovoľné a nevábne bytosti, ktoré chytajú pútnikov na brehoch riek, stiahnu ich do vody a utopia. V okolí riek Dneper a Dunaj sú to prekrásne bytosti, ktoré za jasných letných nocí vychádzajú na povrch vody, kúpu sa, smejú, tancujú, vyliezajú na breh, pletú vence a zdobia si nimi hlavy. Rady pradú a rozvešiavajú priadzu po stromoch. Plátno perú vo vode a rozostierajú ho na brehoch. Hudbu, tanec a spev milujú nadovšetko. Nádherným spevom lákajú okoloidúcich do vody, kde ich topia. Tam, kde tancujú, sa na zemi zjavujú kruhy, na ktorých bujne rastie tráva. Šantia v hájoch, hojdajú sa na vetvách stromov. V priebehu tzv. Rusalkinho týždňa na začiatku leta vychádzajú z riek žiť do lesov, kde tancujú v tráve a zavlažujú ju svojimi stopami. Kráľovnou Rusaliek je Dana.

Dana sa veľmi často spája s dúhou. Slovania mali dúhu vo veľkej úcte, považovali ju za božie zjavenie alebo znamenie. Jej spojitosť so slnkom je v jej zjave (zlaté vlasy, biele telo). Podľa Rusov Dana v pravé poludnie sadá na zlatý vozík a vystupuje s ním z vody.

Runa je skôr zlá ako dobrá, prináša nešťastie a smrtonosné nákazy. Je aj bohyňou zemských pokladov. Čoho sa dotkne, to sa pozláti. Má tiež spojenie s vlahou, čím vplýva na úrodu.

Vesník (Jarovít, Jurja) je bojovník jari, ktorý zabil draka a zvíťazil nad zimou. Jeho symbolom je veľký zlatý štít (monštrancia) ako symbol nového slnka. Zobrazuje sa ako krásny mládenec v bielom plášti na bielom koni s vencom jarných kvetov na hlave, ktorý v ľavej ruke drží hrsť obilných klasov. Je bosý, odomyká nebo, vypúšťa rosu a dievčenskú krásu, dáva zdravie a mužnú silu.

Vplyvom kresťanstva sa stotožnil so sv. Jurajom.

Vesna sa radí k Vesníkovi, ale dosiahla oveľa väčšiu slávu a moc. Je bohyňou jari, zaháňa zimu a prináša teplo, do záhrad a lesov zeleň, na lúky kvety. Vesna sa spája s jarnými sviatkami, je mladá a krásna, viaže sa s ňou radosť, spev, zeleň, kvety, láska. Jej vtákom je kukučka.

Divožienky žijú v horách a lesoch v podzemných skrýšach. Na poliach zbierajú klasy, melú ich na kameňoch a pečú chlieb. Z bylín a korienkov vedia pripraviť masti, ktoré ich robia neviditeľnými.

Lesovik (Lešij, Lesje) je duchom lesov (príloha 6 a 7). Pod jeho ochranou sú hlboké lesy aj zvieratá. Je schopný meniť veľkosť: môže byť malý ako myška alebo vyšší ako najvyšší strom. Zjavuje sa v ľudskej i zvieracej podobe. Podobá sa človeku, ale má dlhú zelenú bradu a zelené oči, je zarastený srsťou a nevrhá tieň. Blúdi po lese a je sprevádzaný šumením stromov. Rád sa hojdá na vetvách, tlieska, smeje sa a bučí. Pocestných a lovcov rád zvádza zo správnych ciest. Každý rok v novembri upadá Lesovik do akéhosi zimného spánku a opúšťa svoj lesný domov až do ďalšej jari, kedy sa vracia ešte divokejší a hlučnejší ako kedykoľvek predtým.

Mora na seba berie rôzne podoby a sužuje ľudí tak, že ich dusí v spánku a posiela im zlé sny. Koňom a kravám saje mlieko, škodí aj stromom.

Na upíra sa môže premeniť každý nebožtík, na ktorého padne nečistý tieň. Upíri vysávajú ľuďom z tela krv.

Vlkolak (Vukodlak, Vlkodlak) vznikol hlavne z rešpektu, akému sa v dávnych časoch tešil divoký vlk. Vlkolaci boli ľudia, čo sa napili z vlčej stopy a v noci sa premieňali na vlkov. Škodia dobytku: sajú mlieko kravám, kobylám i ovciam, posielajú na rožný statok mor a choroby, moria aj ľudí.

Trpaslíci (Ludki, Krasnoludci, Dremne, Drumne, Krosnalci) sú podľa lužických Slovanov prví obyvatelia Lužice. Odievali sa pestro a nosili veľké klobúky, boli malej postavy. S ľuďmi boli zadobre, no medzi sebou bojovali, preto sa vyničili.

Obri (Voloti, Spolini, Čudi, Čudinovia, Zruty, Ozruty) sú obrovskí a siahajú až po oblaky. Vynikajú neobyčajnou silou, namiesto kyjakov požívajú celé duby. V povestiach sa spomínajú traja obri - Dubyňa (vytrháva stromy), Goryňa (prevracia hory) a Usiňa (loví fúzmi jeseterov).