Slovanská mytológia

SLOVANSKÁ MYTOLÓGIA

Slovania, Slovieni alebo Sloveni?
Medzi odborníkmi i laikmi sa vedú diskusie o správnom pomenovaní našich predkov. Najčastejšie pomenovanie- starí Slovania, napriek tomu, že je užívané drvivou väčšinou ľudí, nevystihuje svoju podstatu, lebo je odvodené od dnešných Slovanov. Dr. Šimon Ondruš, najuznávanejší odborník na jazyk našich predkov na Slovensku sa vyjadril, že napriek tomu, že on osobne používa pomenovanie Slovieni, čo pravdepodobne vzniklo na základe staršieho českého nepresného výkladu hlaholického písma nesprávnym výkladom tvrdého jer ako písmena i, Slovania sami seba v období pred kristinizáciou nazývali Slovenmi. Až začiatkom tohto tisícročia sa výslovnosť postupne menila na Slovänov a neskôr z toho vznikli Slovani- Slovania. Na tomto mieste musím pripomenúť, že žijeme na území nazývanom Slovensko a tunajšie ženy sú nazývané Slovenky. Len u pomenovania mužov došlo časom k jazykovej odchýlke- Slovák, i keď jazykovo správnejšie by bolo pomenovanie Sloven. Slováci (Sloveni) si teda až do súčasnosti takmer úplne zachovali staré pomenovanie, podobne ako Slovinci (v ich jazyku svoju krajinu nazývajú Slovenia).

Ja osobne tiež dávam prednosť pomenovaniu Sloveni, ale v tejto práci som z praktických dôvodov použil zaužívané Slovania (resp. starí Slovania).

Staroslovanskí duchovní
Starí Slovania nemali vyvinutý klérus v takej podobe, ako ho poznáme dnes napríklad v kresťanskej cirkvi, kde platí tvrdý hierarchický systém, pevná organizácia trochu pripomínajúca štátnu správu.

Za slovanských duchovných možno považovať vedmy, vedomcov, kňazov, žrecov, mudrcov. O poslaní a funkcií vediem a vedomcov hovorí už ich pomenovanie odvodené od slova vedieť. Už ako malé deti sme sa stretávali v pôvodných slovanských rozprávkach s múdrymi vedmami, najčastejšie v podobe starien. Vedmy a vedomci “vedeli”, vyznali sa v prírode, praktizovali prírodné liečiteľstvo ako i liečiteľstvo samotné. Svedčia o tom nálezy zhojených lebiek spred veľkomoravského obdobia, ktoré hovoria o operáciách hlavy.

Klasickým duchovným, ktorý vykonával náboženské obrady a prinášal bohom obety, bol žrec- akási paralela druida u Slovanov. Keď sme už pri obetiach, mýtus o tom, že starí Slovania obetovávali živých ľudí sú nezmyselné a vyvrátené. Svedčí o tom aj fakt, že Slovania nikdy vo veľkom nebrali nepriateľských zajatcov, a keď aj, tak z nich nerobili otrokov, ale títo po čase asimilovali s obyvateľstvom. To znamená, že boli prijatí do komunity, nie zabití ako obeť bohom. Kňazi- žreci boli duchovnými a pravdepodobne aj politickými vodcami obce (slová kňaz a knieža sú toho istého základu a z toho istého slova, k rozštiepeniu týchto funkcii došlo asi na prelome tisícročí).

Treba si všimnúť aj čarodejnice a čarodejov. U Slovanov toto slovo nemalo v sebe ten diabolský prvok, ktorý mu vtlačila kresťanská cirkev. Čarodeji a čarodejnice neboli škodlivými bytosťami. Dôkazom toho je “pohanský” sviatok- Lucia. Lucia chodí ako dobrá čarodejnica odetá v bielej plachte so zahalenou tvárou od domu k domu, krídlom (perami) ometá kúty a tváre domácich a dvere natiera ochranným cesnakom pred zlými čarami. Čarodeji a čarodejnice sami osebe neexistovali, jednalo sa o vedmy a vedomcov, žrecov, ktorých asi kresťanskí mnísi obviňovali z čarodejníctva- a to sa v období raného feudalizmu, keď pozostatky pôvodnej viery u obyvateľstva boli ešte silné, stávalo často.

Nositeľmi pôvodnej viery však boli napríklad aj pastieri, ktorí v izolovaných horách až dodnes vykonávali tisícročné obrady, gazdiné a gazdovia, ktorí vykonávali “hospodársku mágiu”, dedinské “veľké matky”, teda takmer všetci obyvatelia.

Nedá mi nespomenúť, že u starých Slovanov bolo medzi duchovnými veľké množstvo žien. Ženy boli v spoločnosti uznávané, a to nielen ako nositeľky života, ale aj ako osobnosti. Z toho vyplýva, že silne patriarchálnu spoločnosť u nás zaviedlo až kresťanstvo.

Posvätné háje
Pôvodná slovanská viera nepotrebovala na svoj účel ohromné a ohromujúce paláce. Pravda, budovali sa svätyne, ale šlo o veľmi jednoduché objekty, prípadne svätyňou bol obrovský obrazec- symbol vyznačený do zeme, zvyčajne lúčovito súmerný a kruhový (u starých Slovanov bol kruh posvätný a chránil pred temnými silami). Veľmi však boli rozšírené posvätné háje. Ak niekto tvrdí, že prvé prírodné rezervácie vznikli niekedy v neskorom stredoveku vo Francúzsku, má len čiastočnú pravdu. Posvätné lesíky starých Slovanov môžeme považovať za prírodné rezervácie, lebo boli nedotknuteľné, zachovávali sa v pôvodnej podobe bez zásahu človeka. Aj vďaka posvätným hájom sa zachovalo to málo pôvodných lesov a pralesov na Slovensku. Prírodná slovanská viera bola taká silná, že ešte aj v období Márie Terézie sú zmienky o vyrubovaní posvätných lesov na príkaz cirkvi.

Význam posvätných hájov bol veľký, lebo takisto význam prírody u Slovanov bol veľmi veľký a hlboký. Slovania vedeli, že najlepšie sa rozjíma v prírode a nie medzi štyrmi stenami. Takisto boli pre človeka prirodzeným prostredím a hlavne zdravým. Väčšina alergií pochádza z umelo vysadených lesov, kde sa nedodržalo pravidlo biodiverzity a rástol tam jediný rastlinný druh.

Rok
Kruh roka, odvodený od kruhu Slnka a Zeme nebol pre starých Slovanov žiadnou neznámou už pred rozšírením kresťanského kalendára. Pôvodný kalendár bol slnečno – mesačný, teda prírodný, pričom čas splnov a slnovratov vedeli staroslovanskí duchovní pomerne dobre vypočítať. V nedávnej minulosti sa objavila veľmi zaujímavá zmienka o tom, že kresťanské chrámy na našom území sa stavali na miestach pôvodných pohanských svätýň, ktoré vraj boli rozostavené na základe pôvodného prírodného kalendára. Tento výskum sa robil na Morave a dospelo sa k takýmto prekvapujúcim výsledkom.

Všetko to len dokladá, že starí Slovania na základe pozorovania zmien prírody už v predkresťanskom období dokázali vytvoriť si ročný kolobeh. Tým pádom vznikali aj prvé sviatky, ktoré sa neskôr rozvíjali. Veľa z týchto pôvodných zvykov sa tradovaním v ústnej podobe zachovalo dodnes, preto i v súčasnosti dokážeme pomerne dobre rekonštruovať kolobeh slovanských predkresťanských sviatkov. Miroslav Švický v takejto podobe uvádza sled najdôležitejších sviatkov:

MRAZEŇ- december: Zimný slnovrat
SEČEŇ- január: Hromnice
LUTEŇ- február: Fašiangy
BREZEŇ- marec: Jarná rovnodennosť- Svätenie jari
DUBEŇ- apríl: obradná orba, výhon oviec a ďalšie jarné úkony
TRAVEŇ- máj: Rusadlie, Turíce- zádušné sviatky (na Ducha), stavanie májov- voľba dedinských kráľov a kráľovien
LIPEŇ- jún: Letný slnovrat- Vajano
KLASEŇ- júl: dožinky
SRPEŇ- august: žatva, dožinky
JASEŇ- september: jesenná rovnodennosť, trenie ľanu a konopy
RUJEŇ- október: priadky (a priadkové zábavy), doháňanie oviec do dedín spojené s odzemkovými a inými tancami- “mitrové” zábavy…
LISTOPAD- november: čarodejné dni
MRAZEŇ- december: Zimný slnovrat- pôvodný Nový rok

Veľa prvkov staroslovanského kalendára sa rozšírilo medzi iné národy. Príkladom je Kračúň – najkratší deň v roku, ktorý sa slávil v decembri. Maďari tento deň nazývajú karácsony, Rumuni Kračun.

Staroslovanské runy
Je logické, že starí Slovania už pred príchodom Cyrila a Metoda na naše územie a následným vytvorením hlaholského písma už nejaké písmo používali. V škandinávskych povestiach sa nachádza zmienka o písme Venedov (tj. Slovanov) zvanom Venda Runir. Biskup Detmar popisuje chrám v meste Riedegast ( v Retre – tu stála svätyňa boha Radegasta – Roda): “Vnútri stoja bohovia rukami stvorení a hrozne odetí, s jednotlivými menami vyrytými na prilbách a pancieroch…” Takisto na dodnes zachovaných staroslovanských modlách, soškách, vojenských predmetoch sa našli znaky, ktoré sú jednoznačne písmom.

Dôkazy sa naskytujú aj na nálezisku, ktoré sa nachádza na mieste spomínanej svätyne boha Radegasta v Retre (dnešné Nemecko). Nález obsahuje niekoľko desiatok sošiek – figúriek bôžikov o veľkosti 16 až 20 cm plus menšie kusy – torzá sošiek a iných predmetov, 9 obetných nožov. Najskôr možno spomenúť Perúnovu sošku, na ktorej je v runovom písme uvedená modlitbička “Percun Devve i ne ruse i v neman”, vo význame “Perún, Bože, nebi do nikoho”, ďalej sošku Belboga s nápisom “Licjevajam tim Bilbogc”, tj. “znázorňujem tým Belboga”. Na zadnej strane hlavy Radegastovej sošky je nápis “Radegast” a “Rjetra”, na obetnom tanieri božstva Podagy je nápis “Podaga”, na Čerobogovej obetnej miske nápis “Cernebog”.

Akí polyteisti?
Slovania neboli takými polyteistami, ako napríklad starí Gréci či Rimania. Gréci a Rimania vďaka pevnej štátnej organizácii a civilizačnej vyspelosti svoje náboženské predstavy utilizovali, zjednotili. Bolo to veľmi dôležité, keďže sa jednalo o štátne náboženstvo ako o silný zjednocujúci prvok. Pritom u starých Slovanov nebolo o jednote ani reči. Jednalo sa o etnikum tak široké a modifikované, že asi nemá v historických análoch obdobu a preto je zjednocovanie do jediného štátneho celku prakticky nemožné. Vďaka tomu vzniklo nespočetné množstvo modifikácií pôvodnej slovanskej mytológie. Preto ani historici nedokážu spraviť systematizovaný hierarchický poriadok v panteóne bohov Slovanov, tak ako je to u Grékov. Preto aj moja úloha pri spracovaní tejto témy bola sťažená. Snažil som sa teda spracovať tému z viacerých hľadísk.

Akými polyteistami boli teda Slovania? Dostupná literatúra si protirečí v definovaní stupňa a typu tohto polyteizmu. Jeden zdroj Slovanov definuje ako henoteistov- t. j. panteón má jedného hlavného boha a ostatní sú mu podriadení (hierarchizovaný panteón). Josef Rúžička (Slovanská mythologie, Praha 1924) ho uvádza pod menom Gospodi. Túto možnosť však treba zavrhnúť, pretože sa jedná o nesprávny výklad starých kresťanských análov (Gospodi- Hospodin- Boh), čiže nie je to staroslovanský boh, ale kresťanský, okrem toho sa slovanská božská predstava menom Gospodi nevyskytuje v žiadnej inej literatúre. József Román (Mýty starého světa, Bratislava 1966) uvádza podobne ako väčšina historikov tejto úlohe Perúna. Táto možnosť je oveľa pravdepodobnejšia, keďže Perún predstavoval veľmi silnú a autoritatívnu božskú podstatu, ktorej veľa znakov sa zachovalo dodnes (napr. zvraty v reči, názvy miest atď.). Zdeněk Váňa (Svět slovanských bohú a démonú), renomovaný odborník na problematiku starých Slovanov, píše o skupine hlavných a najvyhranenejších bohov- Svarog, Svarožic, Dažbog, Perún, Veles, ostatní boli menej mocní a menej dôležití. Opäť sa jedná o veľmi pravdepodobnú možnosť.

Niekoľko ďalších zdrojov hovorí o tom, že Slovania si nevytvorili mytológiu v pravom zmysle slova, náboženské základy boli primitívne a pod. Je veľmi nesprávne usudzovať na základe toho, že je k dispozícii malé množstvo písomných historických dokladov o pôvodnej viere. Musím pripomenúť, že úroveň zachovania pôvodnej slovanskej viery ústnym podaním je oveľa väčšia ako napríklad u Germánov, tí zase majú viacej písomných dokladov. Nikto však netvrdí, že starí Germáni nemali vyvinutú mytológiu.

Ak vychádzame z tézy, ktorú som uviedol na začiatku tejto kapitoly, že mytologické predstavy Slovanov boli značne rôznorodé, potom sa s veľkou pravdepodobnosťou v jednotlivých regiónoch vytvorili vlastných špecifických bohov, prípadne si na svoje podmienky adaptovali všeobecne rozšírené kulty. Preto môžu byť všetky uvedené typy polyteizmu správne v určitých lokalitách, ale na celé slovanstvo sa nedá uplatniť ani jedna. Napríklad Perún bol veľmi rozšírený u západných Slovanov, sčasti aj u východných, ale zmienok o ňom u južných Slovanoch takmer vôbec niet. Z toho vyplýva, že Perún nebol hlavným a najdôležitejším bohom napr. Slovincov či Chorvátov.

Teda s určitosťou môžeme tvrdiť, že slovanská viera bola založená na hierarchizovanom panteizme značne modifikovanom podľa lokality. U Slovanov bol veľmi dobre vyvinutý manizmus- kult domácich bôžikov a animizmus- oživovanie a personifikovanie prírodných javov. Manizmus vyplýval z usadlého spôsobu života Slovanov a “gazdovského” spôsobu hospodárenia, animizmus bol výsledkom silnej spätosti s prírodou, hovoríme totiž o viere a mytológii, ktorá má prívlastok prírodná.

Perún, Param, Parom, Peraun, Perkuns…
Ak by sme niektorého z bohov chceli nazvať osobitne slovanským, určite by ním bol Perún. Mnohí bohovia po sebe zanechali značné stopy o svojej obľube, ale ani jeden nebol tak populárny, ako práve Perún. Jeho kult bol taký silný, že až dodnes sa zachovalo množstvo pozostatkov po tomto bohovi aj v súčasnej kultúre. Sám Kollár o ňom hovorí: ”Divné, predivné je, že jeden z najstarších a dávno zmiznutých bohov slovanských v ústach Slovákov ešte po dnešný deň tak žije, ako by v každom meste chrám, v každej dedine sochu, na každom kopci oltár a v každom dome kňaza mal.” Kollár mal pravdu v tom, že hlavne u Slovákov je predstava Perúna stále dosť živá. Ale Slováci v tomto ohľade nečinia výnimku. Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských.

Perúnova predstava zrástla s predstavou blesku a hromu, najčastejším Perúnovým prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi blesku mu bola vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ako boh mieru i vojny, ako vládca ľudstva a iných božstiev. Sám bol vtelenou pravdou, bol ochrancom spravodlivosti- súdy boli pod jeho ochranou. Bol pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, bol všemocný a vševedúci. Perúna vlastne môžeme prirovnať ku gréckemu Diovi. Miroslav Švický však nevidí Perúna v takom svetle ako Dia, Perún je skôr predstaviteľ mužskej podstaty v staroslovanskom panteóne bohov, tvorí tam silovú a mužskú podstatu. Túto predstavu môžeme považovať za správnu, ak prihliadneme na rozdiely medzi gréckym a slovanským polyteizmom.

Perún bol bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. Slovania sa báli jeho hnevu a častým vzývaním sa utiekali pod jeho ochranu. Hlavne sa modlili, aby ich uchránil pred vyčíňaním prírodných živlov. Niektoré pramene naznačujú, že Perún bol aj vládcom všetkých prírodných živlov. Jar sa začínala prvým zahrmením, vtedy sa všetko prebudilo a začalo sa rozvíjať. Pred jarným bleskom utekali všetci zlí duchovia do svojich skrýš, preto Slovania venovali takémuto úkazu veľkú pozornosť. Prvým hrmením Perún prichádzal na pomoc slnku, ktoré od svojho zrodenia cez Zimný slnovrat (Slovania verili, že na začiatku každého roka sa narodí staré slnko a staré zomrie) viedlo stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré premáha až na jar a oslobodzuje zem.

Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. V ruke mal kameň pripodobnený k hromovej strele. Podobná socha stála aj v Novgorode. Podľa zdrojov, na niektorých miestach stály Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno zakorenený, že jeho zbytky pretrvali na dedinách dodnes. Najčastejšie bol Perún zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy mal blesky, telo zahalené dlhým šatom, ruke má blesky, sekeru alebo kameň.

Perúnove sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvätený práve tomuto božstvu. V dubovom háji sa po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Postavenie modly pod dubom alebo priamo v jeho útrobách je najpravdepodobnejším umiestnením. Neskôr sa priestor okolo posvätného dubu ohradzoval drevenými kolmi, do ohrady mali prístup len obetujúci, teda vyvolení. Od ohradeného priestoru je to už len krôčik ku skutočnej svätyni.

Na Perúnovom oltári sa nachádzalo veľké množstvo zubrích a býčích rohov, lebo práve zubor a býk boli obetnými zvieratami Perúnovi. Tiež sa mu obetovali červené jalovice a nechýbali ani ovce a voly. Inak sa Perún uctieval modlitbou. Ako som už vyššie spomenul, v jeho svätyni horel večný oheň z dubového dreva, ktorý bol spravovaný len osobami tým poverenými- teda kňazmi. Perúnovi sa skladali aj prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne a ich porušenie sa kruto trestalo.

Okrem duba boli z rastlín Perúnovi zasvätené aj lieskový orecha hrach. Ďalším typickým artefaktom tohto božstva bola sekera, ktorá bola symbolom moci. Božstvu bol zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren- dan, Perúnov deň ) a bol ním štvrtok. V ten deň sa oltáre obetnou vodou alebo vínom umývali, posvätný oheň sa znovu rozžíhal trením driev.