Hromnice

HROMNICE

Aj tento sviatok, ako aj ostatné sa snažia súčasné zdroje prisudzovať starorímskemu pôvodu – kňazi, tzv. luperci, obetovali v tomto období božstvám capov a psov. Z ich koží narezali remene a behali s nimi po uliciach a udierali okoloidúcich, hlavne ženy. Súčasťou tohto obradu luperkálií, ako sa v Ríme nazývali, boli aj sprievody, ktorých účastníci niesli zapálené sviece. Zmyslom šibania i nosenia zapálených sviečok bola magická očista, pomenovaná februatio a z toho vznikol aj súčasný názov mesiaca ljuteň - február. Od čias pápeža Gelasiusa, ktorý v roku 494 nariadil očistný pochod so sviečkami okolo kostola sa k tomu začali nabaľovať ďalšie kresťanské mýty, ktoré pretrvali až dodnes. Ľudia nakupujú hromničné sviečky, dávajú ich vysvätiť v kostole a potom zapaľujú ako ochranu pred búrkou. Ešte doteraz na dedinách starí ľudia pri búrke zapaľujú takúto sviečku.

Naše Hromnice sú však rýdzo staroslovanského pôvodu a u západných Slovanov sú sviatkom prebúdzania sa Boha Perúna, otvorením Irije a jeho začatie gazdovania na zemi. Podľa tradície sa začínala činnosť Perúna prvou jarnou búrkou, ktorou sa príroda prebúdza k novému životu. Prvým zahrmeniam sa venovala veľká pozornosť. Spájala sa s nimi oslava Hromníc, začiatok mesiaca ljuteň. Zdá sa, že najstaršia vývojová zložka sa zachovala v tradícii východných Slovanov, ktorí v tom čase slávili „sretenie“, stretnutie zimy s letom. Rok sa vtedy delil pravdepodobne len na zimu a leto (doteraz sa zachovali zvyšky tradície počítať niekomu roky na letá či zimy) a ostatné sviatky v roku hovorili, čo sa s prírodou práve deje. Na starší význam Hromníc poukazuje aj motivovanie zákazov niektorých prác. Podľa starších predstáv zo západného Slovenska toho, čo na Hromnice pracuje, cez rok zabije hrom. Na Myjave sa tento zákaz vzťahoval len na šitie, na Ponitrí zase pre prácu v hore. Na Spiši mal hrom udrieť cez rok do toho domu, v ktorom niekto na Hromnice šil. V Turci mal hrom zabiť človeka oblečeného v šatách, ktoré boli ušité na Hromnice. Hromnice – Perúnove dni boli sprevádzané obradmi nielen v posvätných hájoch a pri duboch (streľba do duba - jestvuje aj spojitosť duba a lukostreľby. Perún v čase búrky hádzal po oblohe na zem svoje strely – blesky. Hovorilo sa o Paromových strelách, ktoré mohli aj zabiť. Ľudia obetovali strely vystrelené do duba obradným spôsobom z veľkého luku tak, že strelec sa zladil s šípom a svoju silu poslal spolu so šípom do duba. Počas obradu v čase sviatku vybraní strelci za pomoci hry na doby vystreľovali svoje šípy. Mohli tak do takej strely zakliať prosbu, bolesť, obetu... Na obradnú lukostreľbu sa vyrábali šípy s týmto čarovným zámerom. Vyrábali aj také, ktoré sa nevystreľovali, ale sa ako modlitba zapichávali do zeme. V starých dubových kmeňoch vylovených z rieky Dneper v Poľsku sa našlo veľké množstvo slovanských streliek, ako aj pozabíjané prasačie kly. Tento spôsob uctievania a veštby však nie je spojený len s Hromnicami.), ale aj v rodinách. Pri prvom zahrmení ľudia pohybovali nábytkom a nádobami po izbe na znak toho, že hrom sa „zobudil“ po zimnom spánku. Na dvore dvíhali vozy a muvali poľným náradím, pred vrátami zatínali sekery do zeme ako ochranu pred bleskom (zaznamenané až do 19. storočia). Pri zahrmení – rachote jarného Perúna utekali preč zlí duchovia a zaliezali do skýš. V Čechách, ale i inde, ľudia vtedy kľakali na zem a bozkávali ju.

Predmetom, zasiahnutým bleskom, pripisovali Slovania veľkú moc. Stromy, do ktorých udrel blesk (a pri dube sa to vďaka ich hlbokým koreňom, dosahujúcim zlomy a pukliny s vodou, stávalo často), označovali ako posvätné, klaňali sa im, lebo ich pociťovali ako miesta s veľkou a sústredenou živou. Miesta zasiahnuté bleskom ohradzovali plotom alebo obohnali prekopou. 

Zo 17. storočia sa dochovalo svedectvo o veľkej radosti muža, ktorý našiel zhorené sedlo spálené „piorunom“, a mohol zjesť trocha popola, ktorý mu mal zaistiť dlhovekosť bez chorôb a znalosť zaklínania ohňa. Hromobitie porovnávali naši predkovia k revu býka a k úderu rohu kozy. Zachoval sa aj zvyk dojiť kozy pri búrke, pretože takto nadojené mlieko bolo podľa povery jediným prostriedkom na uhasenie ohňa, ktorý zapálil blesk. Hájek nám zanechal o uctievaní ohňa pri dube na Hromnice správu o očisťovaní sa mŕtvych ohňom: „Na Petŕíne dělali si zimního času někteŕí Česi u velikého dubu oheň, v kterém divní spúsobové tvárností lidských se jim ukazovali. Náchylnejší kteŕí byli k pohanství, tomu ohni činili velikou poctivosť a jemu se klaněli, běhávali k nemu nočního času, pŕikládali dŕíví a, vidúce takové lidi v tom ohni a k sobě podobné, pravili že by tu otcú a pŕedkú jich duše od hŕíchu se čistili, nekteŕí pak chleby na ten oheň metali.“

Náš ľud veril, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je predo dvermi. K tomu sa viaže aj viacero pranostík, ktoré predpovedali, že teplo na Hromnice neveští nič dobrého pre gazdu: "Ak je na Hromnice mráz, bude ich ešte 50 ráz." "Ak svieti slnko na Hromnice, hojnosť žita a pšenice." "Hromnice, zimy polovice." "Na Hromnice zadúva ulice." "Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli." Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, zanmenalo to, že narastú dlhé konope. Na väčšine nášho územia sa v tento deň varili rezance alebo šúľance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby aj konope boli dlhé Vodou, v ktorej sa varili, zvykli v Honte poliať konopisko, teda roľu, určenú na siatie konopí. Na Hromnice sa mala gazdiná kĺzať na ľade, aby mala dlhý ľan a konope. Čím dlhšia bola dráha, tým dlhšie konope. Ešte v medzivojnovom období sa v mnohých oblastiach Slovenska chodili celé rodiny, alebo aspoň gazdiné s mládencami a dievčencami sánkovať s tým istým cieľom. V minulých storočiach bol tento zvyk ešte viac rozšírený. Podľa novín z 18.storočia v Bratislave bývajúca šľachta pozývala na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho dvora vo Viedni. No jestvujú aj skutočné oslavy predjarných búrkových dní – Perúnove dni. Obnova týchto sviatkov vždy okolo februárového splnu spája jazyčníkov, ktorí sa schádzajú z celej krajiny na niektorom obradnom mieste a jeden až dva dni slávia. Jeden deň vždy v lese pri ohni a speve, niekedy prírodných obradoch, druhý deň v miestnosti od obeda až do takmer rána. Tieto oslavy sa spájajú s návšetou posvätných miest a lesov, obetami Bohu Perunovi, bubnovaním na duby, bubny, streľbou s lukov, spievaním piesní, hrou na staré slovenské nástroje a bujarými oslavami.
Vlk Ohnivý Drak